strasidielko

V myslení raného kresťanstva bol celý rok výsostne korunovaný slávením centrálneho tajomstva kresťanského života - Kristovho zmŕtvychvstania. Sprítomnenie tohoto tajomstva slávili a slávia kresťania každú nedeľu. Do 4. storočia v Cirkvi nevystupovali do popredia ostatné sviatky, bola iba čiastočne zdôraznená pamiatka prvých kresťanských mučeníkov - martýrov, a to zvlášť v druhej polovici 2. storočia.So začiatkom 4. storočia sa alikvotne pozmeňuje praktická liturgická prax slávenia sviatkov. Začína sa s prehĺbením teologických aspektov Kristovho života a tieto dôležité fakty sú historicko-teologicky začleňované do liturgických slávení v roku. Začal sa sláviť Veľký piatok, Kvetná nedeľa, Nanebovstúpenie Pána, Zvestovanie Pána a i. ako jednotlivé autonómne sviatky. Prvou istou zmienkou o slávení sviatku Narodenia Pána práve 25. decembra je správa z rímskeho prostredia z roku 354 v kalendárnych záznamoch Depositio episcoporum et Depositio martyrum . Deň 25. december sa tam označuje ako festum solis „natalis invicti“ podľa rímskeho kalendára. V Depositio martyrum sa spomína: „VIII kal. jan. natus est Christus in Bethlehem Judaeae. “ Ďalej je tu zmienka o slávení vianočných sviatkov v Ríme okolo rokov 335 - 337. Slávili sa zvlášť v konštantínovskej bazilike. Autorom týchto zmienok je rímsky chronograf F. D. Filocalus. Keďže nepoznáme skutočný deň Kristovho narodenia a už vôbec nie hodinu (neudialo sa to presne 25. decembra o polnoci, ale narodenie Krista je nepopierateľným historickým faktom), existujú tu minimálne dve hypotézy, prečo sa začali Vianoce sláviť práve 25. decembra: 1. „hypotéza vypočítateľnosti“ Keďže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archaniel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, tak o 9 mesiacov (čo je čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohoto datovania je symbolický deň narodenia Pána práve 25. december. Toto datovanie sa však postupne diferencovalo a nastávali tu niektoré odchýlky: Ignác Antiochijský radil dátum Kristovho narodenia podľa výpočtov na jarný čas, Klement Alexandrijský sa domnieval, že 20. máj je týmto dňom, čo sa aj niekedy akceptovalo v Palestíne, lebo sa tam máj všeobecne pokladal za mesiac narodenia. Anonymný spis De Pascha computus nazýva 28. marec dňom narodenia Krista ako Slnka spravodlivosti a zároveň tento deň pokladá za deň Kristovej smrti. Napriek tomu sa však v latinskej Cirkvi ujal zvyk sláviť Vianoce práve 25. decembra. Túto hypotézu zastávajú hlavne L. Duchesne, H. Engberding, L. Fendt, A. Strobel, T. H. Talley a i. Ťažkosti predstavenej hypotézy sú hlavne pre nedostatok dostupných prameňov ohľadom presného počítania týchto kalendárnych dní roka, nejednotnosť a ťažšia historická interpretovateľnosť. 2. „dejinno-náboženská hypotéza“Omnoho väčšiu pravdepodobnosť má dejinno-náboženská hypotéza, ktorú zastávajú hlavne autori F. J. Dőlger, B. Botte, J. A. Jungmann, O. Cullmann, H. Frank a i., ktorí hovoria o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka, ktorý bol nariadený pre Rímske impérium ako sviatok práve na 25. december. Stalo sa tak v roku 275 cisárom Aureliánom (270-275) na počesť boha Slnka z Emes. Kresťania použili tento pohanský sviatok Natalis Solis invicti a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Slnko predstavovalo Krista, čo je znázornené aj na starokresťanských náhrobkoch. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka v začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - ako Slnka na základe biblických citátov. Napr. Kristus ako Slnko spravodlivosti - Sol iustitiae (Mal 3,20); Kristus - Svetlo sveta - Lux mundi (Jn 8,12) a i. Z Ríma sa slávenie narodenia Ježiša Krista rozšírilo najprv do Afriky (Optatus z Mileve, cca r.360) a južnej Itálie (Philastrius z Brécie, koniec 4. storočia). Známy sa stal Ambrózov hymnus narodenia Intende qui regis Israel. Slávenie Vianoc v Španielsku upravila saragosská synoda v roku 380. Písomná zmienka o slávení kresťanských Vianoc sa tam objavuje okolo roku 461 v zozname sviatkov Gregora z Tours v diele Historia Francorum. Na Východe sa tento rímsky zvyk sláviť Vianoce akceptoval do konca 4. storočia. Bazil, Gregor Naziánsky a Gregor Nyssenský v Kapadócii spomínajú súčasne vo svojich kázňach Zjavenie Pána a aj Narodenie Pána, keďže sviatok Zjavenia Pána je starší. V roku 386 predsedá sláveniu tohoto sviatku Zlatoústy v Antiochii. V Egypte sa prvý raz spomínajú Vianoce v roku 432. V Jeruzaleme a v Palestíne sa sviatok narodenia Pána slávil neskôr. Známa pútnička Ethéria a takisto arménsky lekcionár z roku 415 liturgicky datujú slávnosť Kristovho vtelenia na 6. január. Spomínaný lekcionár má na 25. decembra liturgickú spomienku Jakuba a Dávida s poznámkou: „Počas týchto dní sa na iných miestach slávi narodenie Krista.“ V arménskej cirkvi a v niektorých východných cirkvách sa dodnes slávi sviatok Narodenia Pána 6. januára. Celkovo môžeme povedať, že slávenie sviatku Vianoc malo aj antiheretický - konkrétne kontraariánsky charakter. Keďže Arius popieral Kristovo božstvo a napádal Kristovu inkarnáciu, slávenie vianočných sviatkov predstavovalo hlavne v staroveku aj osvetový charakter medzi kresťanmi. Práve týmito sviatkami sa zdôraznil reálny fakt Kristovej inkarnácie - slávením slávnosti narodenia, pričom jej obsahom bol Kristus ako Boh a človek. Z 5. storočia sa nám zachovalo desať vianočných kázní od pápeža Leva I. (440-461), ktoré zameriavajú pozornosť poslucháčov na dôležité dogmaticko-teologické pravdy ohľadom osoby Ježiša Krista. Vianoce sú tu predstavené ako sviatok nového Svetla, nového Slnka - Krista. Pápež tu opisuje vtelenie, narodenie z Panny, dve Kristove prirodzenosti... Vianoce nazýva sacramentum natalis Christi resp. Nativitas dominicae sacramentum (Serm. 26). Najstaršie liturgické texty vianočných omšových formulárov pochádzajú z prelomu 5. a 6. storočia a sú uvádzané na konci liturgických zbierok omšových formulárov. Ich fragmenty sa nám zachovali v odpisoch z 13. storočia. Niektoré z nich boli prevzaté do neskorších sakramentárov. Podľa starodávneho rímskeho zvyku, ktorý je zachytený v 6. storočí v Capitulare lectionum vo Wűrzburgu a spomína ho aj pápež Gregor I. vo svojej homílii, pápež slávil v deň Narodenia Pána tri omše: prvú v noci (missa in nocte) v bazilike Santa Maria Maggiore, druhú na úsvite (missa in aurora) v chráme svätej Anastázie a tretiu vo dne (missa in die) v chráme sv. Petra, teda na troch rozličných miestach v Ríme. Formuláre všetkých troch omší vošli do sakramentárov a odtiaľ prešli postupne do misálov. Tento zvyk zasiahol aj ostatné európske územie. V roku 1156 ho spomína opát v Cluny Petrus Venerabilis, keď hovorí, že v opátstve celebruje každý kňaz na Vianoce tri omše (Statuta 72f). Táto prax sa veľmi skoro rozšírila a bola prenesená aj do Rímskeho misála z roku 1570 a platí v Cirkvi podnes. Vigílnu omšu Narodenia Pána pozná už Sacramentarium Gelasianum. Pravdepodobne aj piaty formulár vianočnej omše veronského sakramentára Leonianum je určený na vigílne slávenie. Capitulus Evangeliorum (CLLA 1101) s istotou spomína vigílnu omšu (č. 750) na úplný záver adventného obdobia. Zaujímavosťou rímskeho slávenia Vianoc bolo tzv. zdvojené nočné ofícium Narodenia. Ofícium pripadajúce na 25. december pozostávalo z vigílie a z Laudes matutinae, ktoré sa spievali v bazilike Santa Maria Maggiore za prítomnosti pápeža; druhé ofícium sa konalo neskôr v chráme svätého Petra. Prvé sa ujalo vo Francúzsku a dostalo sa do rímskeho breviára z roku 1568, druhé v iných galských krajinách ako vianočné ofícium. Deviate a desiate storočie sú charakteristické vývojom veľkého množstva vianočných sekvencií na všetky tri vianočné omše a vianočnú oktávu včítane jej sviatkov, napríklad Natus ante saecula, Grates nunc omnes a i. Používali sa do tridentskej reformy. Vo vianočných dňoch sa hrávali náboženské hry týkajúce sa vianočného okruhu, napr. Officium pastorum, Officium infantium, Interfectio puerorum, Ludus de Rege Aegipti... K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Tieto betlehemy síce neplnia nijakú liturgickú funkciu, ale nás hlbšie vyvádzajú do prežívania vianočných sviatkov. Prvé drevené jasličky boli pravdepodobne postavené už v 7. storočí v bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme. Známe je postavenie jasličiek od Františka Assiského v roku 1223 v lese Greccio, čo slúžilo k prehĺbeniu kresťanského rozjímania o tajomstve vtelenia Kristovej osoby, k upevneniu zbožnosti a obrazotvornosti ľudu. Veľké rozšírenie stavania betlehemov badáme v 16. storočí a to zvlášť vplyvom jezuitskej rehole. V Prahe bol takýto betlehem postavený v roku 1562, v Altőttingu 1601, v Mníchove 1607. V Augsburgu a Florencii sa v 16. - 18. storočí dávali dokonca sošky Jezuliatka na oltár. Do rodín sa začal dostávať tento zvyk začiatkom 17. storočia a pretrváva dodnes. Časové umiestnenie vianočných sviatkov (24. december - 5. január) sa od vydania Rímskeho misála roku 1570 viac menej nemenilo. Vianočný čas sa aj dnes slávi od prvých vešpier dňa 25. decembra do prvej nedele po Zjavení Pána. Táto nedeľa sa v latinskej cirkvi nazýva nedeľou Pánovho krstu. V rímskej a v ambroziánskej liturgii sa Vianoce nazývajú sviatok Natalis Domini nostri Jesu Christi (staršie Gelaziánum, Sacramentarium Gregorianum Hadrianum, Leonianum), v galskej a mozarabskej liturgii Dies nativitatis Domini nostri Jesu Christi (antifonár katedrály z Leon, Missale Gothicum). Tridentský misál, ale aj súčasný Rímsky misál nazýva deň Kristovho vtelenia Nativitas Domini - Narodenie Pána. Tento stručný historický prehľad vývoja vianočných sviatkov chce v nás umocniť radosť z Vianoc. Chce priblížiť toto mystérium, ktoré prežívame a ktoré pretrváva v našom vnútri. Veď centrom slávenia Vianoc nie je len bezduché zastavenie sa v ich čarovnej idyle, ale slávenie vianočnej liturgie v spoločenstve, čo dáva Vianociam špeciálny akcent. Tu v centre stojí Kristova inkarnácia a radosť z nej patrí celému svetu, lebo k nám prišla Láska.